■ Rusko 19. máj 1891

Cárske Rusko zahájilo výstavbu najdlhšej železničnej trate sveta, hlavnej dopravná tepny priemyselného Ruska, spájajúcu dva kontinenty, Európu a Áziu, 19. mája 1891.

Výstavba transsibírskej železnice umožnila ťažbu bohatých zásob drahých kovov a minerálov, v dovtedy, nedostupných oblastiach večne zamrznutého ázijského Ruska. Kľúčová dopravná tepna umožnila osídľovanie Sibíri (v tatárčine: Spiaca krajina) roľníkmi a industrializáciu týchto rozlohou obrovských, no takmer neobývaných oblastí, s rozlohou 12.8 milióna kilometrov štvorcových. Ruský vedec Jevgenij Vasilievič Bogdanov v roku 1875 na kongrese geografov v Paríži vyhlásil, že priemyselné využitie Sibíri je otázkou vybudovania železnice. Myšlienku do praxe uviedol cár Alexander III. Geológovia objavili v týchto oblastiach obrovské zásoby uhlia, železa a ropy. Sibír, hoci mohla sľubovať svojim pokoriteľom nesmierne bohatstvá, odstrašovala prípadných osídľovateľov mimoriadne krutým podnebím, na väčšine s trvale zamrznutou pôdou, z ktorej sa aj počas teplých mesiacov topí len tenká horná vrstva. Iba na juhu jeho rozsiahlych oblastí vedia pás zeme, ktorá nie je zamrznutá, dá sa tam pestovať obilie pre jej obyvateľov, a aj projektanti Transsibírskej magistrály ju umiestnili v tomto pásme.

Oficiálne sa výstavba železnice začala 19. mája 1891 vo Vladivostoku za účasti jeho syna cároviča Mikuláša II. Výstavbu ukončili spojazdnením a vysvätením mosta cez rieku Amur neďaleko Chabarovska 5. októbra 1916.

Samotná magistrála má dĺžku 9 288 km, vychádza z Moskvy a končí vo Vladivostoku, na pobreží Tichého oceána. Stavba jednokoľajovej trate začala oficiálne 19. mája 1891 v blízkosti Vladivostoku, neoficiálne o necelý mesiac skôr z opačného konca – neďaleko mesta Čeľjabinsk. Roku 1898 dosiahla trať mesto Irkutsk, kde cestujúci presadali na kompu, aby sa dostali 65 kilometrov cez Bajkalské jazero. V zime, kedy bolo jazero zamrznuté, používal sa na prepravu tovaru a osôb špeciálny 4 267 ton ťažký ľadoborec, vyrobený na tento účel u anglických konštruktérov. V konečnej fáze bola dokončená južná obchádzav jazera a v októbri 1916 bola daná celá magistrála do užívania vysvätením mosta cez rieku Amur pri Chabarovsku. Od roku 1939 bola trať zdvojkoľajnená. Celková elektrifikácia bola dokončená po 74 rokoch dňa 25. decembra 2002.

Na Transsibírsku železnicu sa napája celý rad železničných dráh do Strednej Ázie (Astany, Taškentu, Ašchabatu), do Číny a Mongolska (Ulánbátaru, Pekingu) a aj smerom na Bajkalsko-amurskú magistrálu (BAM).

Popri magistrále je 89 miest s počtom obyvateľov nad 300-tisíc, v piatich z nich presahuje počet obyvateľov jeden milión – Moskva, Perm, Omsk, Jekaterinburg a Novosibirsk. Vlak začína svoju púť v hlavnom meste Moskva, prejde Volgu a potom sa obráti na juhovýchod k Uralu. Nasleduje Nižnij Novgorod, Kirov, Perm, Jekaterinburg, Omsk, Novosibirsk, Krasnojarsk, Čita, Irkutsk, Chabarovsk a Vladivostok.

Transsibírska železnica pretína šestnásť veľkých riek: Volgu, Vjatku, Kamu, Tobol, Irtyš, Ob, Tom, Čulym, Jenissej, Oku, Selengu, Seju, Bureju, Amur, Chor a Ussuri.

Každý druhý deň opúšťa legendárny „Vlak č. 2“ ("Rossija") Jaroslavľskú železničnú stanicu a po siedmich dňoch a 9 288 km končí vo Vladivostoku pri Japonskom mori. Na tejto najdlhšej železničnej trati sveta prechádza vlak pri kilometri 1 777 uprostred tajgy na mieste označenom obeliskom hranicu medzi Európou a Áziou. Trať prebieha 7 000 km zo západu na východ a 3 500 km zo severu na juh. Pretína prevažne tundru, tajgu a stepné oblasti. Cestujúci prechádza osem časových pásiem. Medzi východným pobrežím a Moskvou sa čas líši o sedem hodín.